Nakupovanie v obchodoch v dnešnom chápaní bolo v starej Viedni obmedzené iba na niekoľko málo tovarov, ako napr. súkenné a vlnené tovary, ktoré sa kupovali u obchodníkov. Potraviny a pochutiny sa zas ponúkali na otvorených predajných plochách pod holým nebom. Tovar sa rozložil na lavice a večer zas upratal.

Na starobylom trhovisku Kienmarkt boli na predaj piliny smolného dreva na osvetlenie pre chudobných, na uhoľnom trhu sa predávalo drevené uhlie, na trhovisku Wildpretmarkt zas lovná korisť. Soľ sa kupovala u „soliarov“ v Salzgriesi, pekári predávali svoj tovar na pekárskej ulici (Bäckerstrasse) a Graben. Tovar obchodníkov s vajíčkami a hydinou, ako aj známa bravčovina od Eipeldauerovcov sa zas ponúkali na druhej strane Dunaja.

Prvé turecké obliehanie Viedne

Boj o stavovské slobody a podpora rôznych pretendentov (v užšom zmysle slova knieža, ktoré si uplatňuje nároky na trón, ktorý mu bol odoprený, pozn. autora) panovníckeho dvora vyvolávali v meste rastúce napätie a nepokoje. To viedlo k tomu, že viacero starostov Viedne bolo popravených. Uprostred tejto vnútornej roztrieštenosti došlo po dobytí Maďarska Turkami pod vedením sultána Sulejmana I. od 27. septembra do 15. októbra 1529 k prvému tureckému obliehaniu. Viedeň mala na svoju obranu proti približne 150 000 tureckým vojakom iba malú armádu s približne 2.100 vojakmi a cca. 9.000 sluhami, ako aj mestské hradby z 13. storočia, ktoré dovtedy neboli ani raz sanované.

Potiaľto a ďalej nie: Nakoniec neúspešné obliehanie Viedne osmanskými oddielmi pod sultánom Süleymanom I. (vpr.) bolo začiatkom konca expanzie Osmanskej ríše

Viedeň napriek tomu úspešne odolávala obliehaniu ako „hraničné mesto proti Tureckej ríši“ a následne si vyslúžila prívlastok „najsilnejšia pevnosť kresťanstva“, pretože práve na takú pevnosť bolo mesto prebudované po prvom obliehaní s pomocou nových hradieb. S istotou vďaka výstavbe centrálnych úradov, ako napríklad dvorná rada, dvorná kancelária, komora dvora a dvorná vojnová rada, s ktorým začal Ferdinand I. v roku 1527, si mesto o päťdesiat rokov neskôr vydobylo primát správy nad krajinami českej koruny, ktoré mali vtedy podľa odhadov štyri milióny obyvateľov. Počas reformácie boli Viedenčania väčšinou protestanti. V roku 1551 boli do Viedne povolaní Jezuiti. Pod Rudolfom II., ktorý vládol v rokoch 1576 až 1612, sa systematicky začala protireformácia, teda násilná rekatolizácia protestantských oblastí.

Vo vzťahu k obrazu mesta ešte v 16. storočí existovali snahy preložiť verejné cintoríny na predmestia. To bolo spôsobené jednak nedostatkom miesta, ale zároveň aj silnejúcim uvedomovaním si potreby hygieny. Apropo hygiena: až do 16. storočia sa obyvateľstvo zásobovalo vodou výlučne z domových studní. Prvý vodovod bol postavený okolo roku 1553. Tento „Siebenbrunnský dvorný vodovod“ zásoboval cisársky hrad a niekoľko ďalších budov v centre mesta a omnoho neskôr aj obecnú studňu na námestí Margaretenplatz. V roku 1565 nasledoval najstarší mestský vodovod, s názvom „Hernalserský vodovod". Tento vodovod dodával vodu z dnešného 17. okresu do verejnej studne na Hoher Markt.

Napriek týmto hygienickým opatreniam Viedeň zase neobišla morová epidémia. „Čierna smrť“ vyčíňala od decembra 1678 v ničivom rozsahu, vychádzajúc z vtedajšieho predmestia Leopoldstadt a zastavila sa až pred bránami mesta. Epidémia bola vtedy úradmi bagatelizovaná a utajovaná. V júli roku 1679 preskočila „iskra epidémie" mestské hradby. Na základe vtedajších správ to bolo 70 000 až 120 000 ľudí, podľa dodnes zachovaných protokolov o obhliadkach mŕtvych to bolo naopak 8 000 obyvateľov.

„Moja milá Viedeň / Kde zašiel tvoj deň!“

Kazateľ Abraham a Sancta Clara napísal v roku 1680 v „Mercks Wienn“: „Niet ulice ani uličky, ktorú by zúriaca smrť obišla. Celý mesiac nebolo vo Viedni a okolo Viedne vidieť nič iné len ľudí prenášajúcich, prevážajúcich a pochovávajúcich mŕtvych“. „Milý Augustín“, pouličný básnik, gajdoš a spevák zas povedal: „Každý deň bol plný hviezd a čo tu máme dnes? Mor, čierny mor!/Všetko je len veľký hrob/... Viedeň, moja Viedeň/Kde zašiel tvoj deň!“

Mor síce zabil tisíce ľudí, ale aj vytvoril "Nesmrteľného": Postava potulného speváka "milého Augustína" (vpr.) platí ešte aj dnes ako príklad postoja, že aj najhoršie katastrofy sa dajú znášať s humorom; v morovej nemocnici (vľ.) bolo naopak menej zábavy

Mor ešte nebol úplne prekonaný a Viedeň už stála pred ďalšou skúškou. Druhé turecké obliehanie Viedne v roku 1683 trvalo tri mesiace. Turecká armáda veľkovezíra pašu Kara Mustafu, mala približne 300 000 mužov, ale napriek tomu sa morom zdecimovaná Viedeň dokázala ubrániť. Prispeli k tomu dobre vybudované opevnenia, veľké odhodlanie grófa Ernsta Rüdigera von Starnhemberga a jeho 11 000 vojakov a 5 000 občanov a dobrovoľníkov. V neposlednom rade to bola i zásluha včasného príchodu sedemdesiat tisícovej armády pod velením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho.

Mor ešte nebol úplne prekonaný a Viedeň už stála pred ďalšou skúškou. Druhé turecké obliehanie Viedne v roku 1683 trvalo tri mesiace. Turecká armáda, vedená veľkovezírom Kara Mustafa Pašom, mala približne 300 000 mužov, ale napriek tomu sa morom zdecimovaná Viedeň dokázala ubrániť. Prispeli k tomu dobre vybudované opevnenia, veľké odhodlanie grófa Ernsta Rüdigera von Starnhemberga a jeho 11 000 vojakov a 5 000 občanov a dobrovoľníkov. V neposlednom rade to bola i zásluha včasného príchodu sedemdesiat tisícovej armády pod velením poľského kráľa Jána III. Sobieskeho.

Koniec obliehania predstavoval zlom pre ďalší stavebný rozvoj mesta. Okrem obnovy opevnení došlo k prestavbe mesta v barokovom štýle. Následne sa začala éra lesku Viedne. Bol to i čas, kedy bola vo Viedni otvorená prvá kaviareň. Georg Franz Kolschitzky sa v tejto súvislosti často spomína ako jej zakladateľ, ale ako už dlhšiu dobu vieme, nie je to správne. Potom, ako sa káva stala vo Viedni známou najneskôr od roku 1645, otvoril Armén Johannes Diodado na základe privilégia v roku 1685 prvý takýto podnik vo Viedni. V roku 1700 tu už boli štyri kaviarne, všetky vo vlastníctve Arménov alebo Turkov. Do roku 1714 boli do cechu prijatí ďalší siedmi kaviarnici. K veľkému rozmachu došlo od polovice 18. storočia.

Noviny v kaviarni

V roku 1747 bolo udelených celkovo jedenásť koncesií, v roku 1819 bolo vo Viedni už 150 kaviarní a o sto rokov neskôr 1202. To, že sa kaviarne stali stredobodom intelektuálnej Viedne, je zásluhou kaviarne „Kramerschen“ na ulici Schlossergassel (ulica spájajúca Graben a Goldschiedgasse v 1. okrese). Tu bola od roku 1720 k dispozícii väčšina novín a časopisov z Nemecka a viedenských žurnálov.