S rozpadom monarchie sa zmenilo aj postavenie Viedne z rezidenčného mesta ríše 12 národov s 50 miliónmi obyvateľov na hlavné mesto malej Rakúskej republiky. Ústavným zákonom z 29. decembra 1921 bola Viedeň vyhlásená za samostatnú spolkovú krajinu. V mestskej rade mala absolútnu väčšinu sociálnodemokratická strana a tá nominovala i starostu, najprv Jakoba Reumanna a neskôr Karla Seitza.

Vľ.: Školský reformátor Otto Glöckel; stred + vpr.: viedenská školská trieda a škola okolo r. 1935

"Viedenská škola komunálnej politiky"

Ťažiskami nakoniec celosvetovo známej „Viedenskej školy komunálnej politiky" boli sociálna starostlivosť, vzdelanie, zdravotníctvo a bytová politika. Moderné komunálne stavby dodali obrazu mesta nový tón. Vznikali kúpele, ambulancie, štadión, krematórium i nové zelené plochy. V sociálnej politike sa dôraz kládol na starostlivosť o deti a mládež, ku ktorej patrili výstavba nových škôlok, jaslí, opatrovateľských domovov a poradenských centier pre matky ako aj budovanie detských ihrísk, nemocníc a denných zariadení pred deti.

Avšak politicky sa tak konštruktívne nenapredovalo. Počas prvého pokusu národných socialistov o prevrat z 25. júla 1934 bol zavraždený spolkový kancelár Dollfuss, 12. marca 1938 vpochodovali nemecké vojská a uskutočnili anexiu (Anschluss), ktorí si nacisti 10. apríla nechali potvrdiť ľudovým hlasovaním o anexii. (svoj súhlas mu dalo 99,5 percent obyvateľov Viedne). Už 1. apríla boli predovšetkým vyšší úradníci, ministri, starosta, členovia vlasteneckej služby a vlasteneckého frontu, židovskí obchodníci a intelektuáli odvezení do koncentračného táboru v Dachau.